Človek sa snaží len zabávať a nakoniec z toho aj tak vyjde najhoršie. Svadba je len pár krát za život (teda nie tá vlastná, ale cudzie) a človek si to snaží všetko poriadne užiť, aby mal na čo spomínať. A nakoniec sa na druhý deň dozvie, že vlastne vyzeral divne a bolo to celé divné ako sa zabával. Potom sa aj hanbí, aj keď vlastne nič zlé nerobil, že čo také zlé vlastne robil, veď sa nespil pod obraz boží a podobne a napriek tomu sa tak cíti. Ukrivdene.
Kde je vlastne tá správna miera zábavy?
Ja keď sa rozbehnem, tak by som tancovala až do rána bieleho. Niet pre mňa prekážky a nedrieme sa mi. Pomalší rozbeh, ale potom sa snažím zabávať, čo to dá. A vlastne z toho nemám až taký zlý pocit, ale potom príde vlastná matka a povie mi, že som vyzerala divne. Ok, teraz som to fakt nepotrebovala počuť. Čo tak mi to povedať niekedy až potom, keď nebudem nadšená z toho ako si myslím, že sa mi dobre zabávalo? Nie, teraz sa tu musím cítiť previnilo a rozmýšľať, že som vlastne úplne na nič. Viete no, pre mňa s malým sebavedomím, to vie so mnou dosť zamávať. Že vlastne som vyzerala divne a celá snaha je fuč. Nikde, ako fakt nikde…
Naozaj ma to ranilo, že keď som na svadbe, vraj nemám ani piť. Človek sa fakt teda musí zabávať niekde inde, ale vlastne kde, keď nie na svadbe? Na pohrebe snáď? Ja fakt neviem. Jasné, že to myslela v dobrom, ale so mnou to dosť zamáva. Aj keď je to v dobrom. Proste sa ma to týka a na tom sa nič nezmení, že sa ma to týka a ja sa teraz vlastne za seba hanbím. A to som ani nespala na stole, ani som sa neopila pod obraz boží, ani raz som nepadla alebo niečo podobné. Proste nič trápne sa mi nestalo, všetko si pamätám a aj tak som najhoršia. Tak kde si mám dať teda, keď nie na svadbe? Doma skrytá pod perinou a mám si potajomky upíjať? To bude lepšie riešenie? To bude lepšie fakt? Neviem, akože som si myslela, že to bolo super, ale očividne nie.
Aký máte názor vy na zábavu na svadbe? Má sa poriadne zabaviť alebo len tak, aby sa nepovedalo?